Nachádzate sa tu

Príbehy iných detí

Nie si sám/ sama – príbehy iných detí

Peter

Zuzka

Milan a Mária

Peter

Mám pätnásť rokov. Bývam v jednom menšom slovenskom meste. Žijem spolu s mamou a nevlastným otcom.,Mojim najlepším kamarátom je psík Rex. Často sa stane, že nevlastný otec bije moju mamu, trvá to už dlhšie. Raz to bolo veľmi zlé - strašne nadával, rozbíjal veci a mama plakala. Rozčúlil som sa a hanbil, myslím, že susedia všetko počuli. Bitky boli vždy horšie, keď bol opitý.

Kričal som na nevlastného otca, aby prestal a utekal som k mame. Nevlastný otec sa smial a posmieval sa mi: „Ako mi v tom môže zabrániť taký sopliak?!“ Mama plakala a prosila ma, aby som išiel do detskej izby. Nechcel som odísť, dostal son od neho facku, až som spadol na zem. Mama mi pošepkala, aby som odišiel a zavolal políciu. Nechcel som mamu nechať samú, no radšej som utiekol. Susedka bola našťastie doma. Zavolal som na políciu a povedal som im o bitke. Boli u nás už veľakrát. Prišli a nevlastného otca zobrali so sebou. Mama musela ísť do nemocnice, aby jej zašili ranu nad okom, ktorú jej urobil, keď po nej hodil popolník. Potom sme sa vrátili a pomohol som mame upratať. Niekoľko dní sme mali potom kľud, ale on sa vždy nakoniec vrátil. Neviem pochopiť, prečo ho mama stále pustí späť do bytu, niekedy ma to aj veľmi zlostí a zlostím sa aj na mamu. S mamou sme sa niekoľko krát pohádali. Kričal som na ňu a povedal som jej, že nevlastného otca nenávidím a nenávidím aj ju, pretože mu vždy dovolí vrátiť sa.

S kamarátom sme predstierali, že chodíme do školy, v skutočnosti sme však trávili celé dni v parku, popíjali sme pivo, alebo kamarát doniesol trávu. Škola ma vôbec nezaujímala. Bolo mi jedno aké budem mať vysvedčenie. Mal som pocit, že život je ku mne nespravodlivý, nič nebolo tak, ako by malo. Raz ma napadlo, že utečiem z domu, ale neurobil som to lebo som nevedel kam by som išiel, nemal som ani peniaze a bál som sa aj o mamu. V škole ma šikanuje skupina chlapcov, každý deň pýtajú odo mňa peniaze. Vysmievajú sa z môjho oblečenia a starých tenisiek. Mame som o tom nepovedal, má dosť svojich vlastných problémov. Vždy keď sme sa hádaali, tak mi mama povedala, že ľutuje, no nevie si predstaviť, kde by sme mohli bývať. Chcel som, aby sa všetko zmenilo a aby sme boli šťastný. O niekoľko dní, keď bol nevlastný otec v krčme, sme všetci odišli bývať k maminej kamarátke, ktorá býva v susednom meste. To bol najlepší deň v mojom živote. Máme rôzne problémy, ale mame sa podarilo nájsť dobrú prácu a šetríme na byt. Ja som začal opäť chodiť do školy a prestal som piť. Nemalo to zmysel.

Mám nových kamošov. Zdá sa, že mama je šťastnejšia a viac sa usmieva. Našla nejaké miesto, kde sa môže ísť porozprávať o tom, čo sme prežili. Veľmi jej to pomáha, sama hovorí, že je kľudnejšia.

Zuzka

Svojho otca nepoznám, mama je slobodná matka a vychovala ma sama. Práve teraz sme sami, ale mama to väčšinou dlho nevydrží a niekoho si nájde. Niektorí muži boli fajn, ale tí dvaja poslední boli fakt strašní. Kričali na mňa aj moju mamu a ona často plakala. Mysleli si, že keď u nás bývajú tak si môžu všetko dovoľovať. Raz, keď som sa vrátila zo školy, mama mala modrinu na tvári – povedala, že sa udrela o dvere, ja som jej však neverila. V noci som neraz počula, ako ju bil; vtedy som nevedela zaspať, aj keď som si zapchávala uši vankúšom. Aj tak som počula facky a dokázala som si živo predstaviť kopance.

Mama sa stále trápi kvôli peniazom a o mňa sa veľmi nestará. Musím nosiť staré tenisky a veci zo sekáča. Na mojej strednej škole ma preto šikanuje skupina dievčat a vysmievajú sa mi ako som oblečená. Veľa času preto trávim u svojimi kamoškami a kamošmi. Ani neviem, či mama vôbec všimla, že nikdy nie som doma. Rodina mojej kamarátky je iná ako moja, rodičia sa jej vždy opýtajú, ako bolo v škole, niekedy jej pomáhajú s domácimi. Keď budem dospelá, chcela by som mať takú rodinu. Raz som sa pobila s jednou spolužiačkou, povedala, že mám šaty ako zo smetnej bedne. Moja učiteľka na mňa nekričala, pozná moju situáciu, povedala, že nie je v poriadku sa biť, že nie je ani správne ako sa ku mne správajú moje spolužiačky.

Myslím, že sa pani učiteľka porozprávala s mamou, pretože mama sa v poslednom čase toľko nerozčuľuje. Dokonca mi občas pomáha s domácimi. Tiež ma vzala ku psychologičke – môžem tam hovoriť o tom, čo ma trápi. Niekedy sa mi tam nechce ísť. Ale idem, lebo mi to pomáha pochopiť prečo som niekedy smutná, nahnevaná. Spolu sa snažíme zistiť, čo môžem sám urobiť pre to, aby som sa cítila lepšie.

Milan a Mária

Ešte nie som taká stará, mám však pocit, že som toho v živote zažila viac, než mnohí dospelí. Keď som bola malá, otec bil moju mamu.

Naši sa rozviedli, dúfala som, že sa to nestane. Nejakú dobu sme bývali u tety a potom v krízovom centre. Boli tam aj iné deti so svojimi mamami. Za otcom mi bolo aj je smutno no občas sa stretávame. Ale dnes keď som väčšia viem, že nie je správne, aby muž bol ženu. Keď bývame oddelene aspoň sa rodičia nehádajú, hádali sa často. Skôr otec mame vyčítal rôzne veci, napríklad, že sa o nás nestará, že sa neučíme, že máme s bratom zlé známky a podobne. Mama mu vysvetľovala sa snaží, hovorila mu, aby jej aj on pomáhal, ale on nechcel. Hovoril, že má veľa práce, keď prišiel domov bol vždy unavený a nič doma nerobil. Všetko robila mama.

Viackrát sa stalo, že mamu zbil tak, že musela byť v nemocnici. Vtedy nám hovoril, že mu je to veľmi ľúto. Keď bol brat väčší obraňoval mamu pred otcom. Potom sa rozviedli, mama mi povedala, že sa bála, aby nebil aj nás. Mama si našla nového priateľa. Je ku mne aj k bratovi veľmi milý. Súd určil, že sa otcom musíme stretávať každú sobotu. Neviem, či ho chcem vidieť alebo nie. Niekedy mi chýba, často vymýšľal rôzne hry a veľa sme sa spolu nasmiali. Niekedy by som ho však už najradšej nevidela, lebo keď sme s ním tak sa na mňa, lebo brata rozkričí, alebo nadáva na niečo. Sme potom s bratom nervózny.

Celkovo sa však cítim lepšie, doma máme kľud, s bratom si pomáhame a môj vzťah s mamou a jej partnerom je tiež v pohode.